Dielo architekta Aloisa Balána v Bratislave

Architekt Alois Balán sa narodil 2.2.1891 vo Valašskom Meziříčí. Patril do skupiny medzivojnových československých architektov, žiakov Josefa Kotěru a Jože Plečnika pôsobiacich v Prahe. Spomedzi ďalších architektov tohto okruhu spomeňme Jindřicha Merganca, Klementa Šilingera, Františka Krupku, Vojtěcha Šebora, Josefa Mareka.[1] Všetci z nich zanechali na obraze prvorepublikovej Bratislavy výraznú a nenahraditeľnú stopu. Ich dielo je o to cennejšie, že začiatok dvadsiatych rokov 20. storočia, kedy začínali pracovať na svojich prvých bratislavských dielach, bol zložitým obdobím vo vývoji architektúry na Slovensku. Stretáva sa tu viacero vplyvov, z ktorých hlavnú úlohu po 1. svetovej vojne preberá vplyv českého prostredia. Táto skutočnosť logicky vyplynula zo situácie po vzniku 1. Československej republiky (1918).

Alois Balán prišiel na Slovensko v roku 1919 a spočiatku pôsobil ako pedagóg na Štátnej škole priemyselnej, kde práve založili staviteľský odbor. V tom čase začal spolupracovať s Jiřím Grossmannom na problematike regulácie mesta. Otázkam urbanistického vývoja Bratislavy sa venovali počas spoločnej praxe veľmi intenzívne. V období rokov 1921-1923 vypracovali náčrt regulácie a štúdiu územného plánu Bratislavy.

Už v roku 1920 sa Balán dostáva k práci na projekte sídla americkej organizácie YMCA (Young Men´s Christian Association). Objekt otvorili 8. decembra 1923 pri príležitosti zjazdu združenia. Územie, kde budovu postavili, sa nachádza pod železničnou traťou smerujúcou do Trnavy. Predtým tu stála tzv. Shulpeho kolónia z roku 1894. Na druhej strane Karpatskej ulice vznikla na začiatku 20. storočia robotnícka kolónia lemujúca Palárikovu ulicu. Staviteľom robotníckych domov bol Alexander Feigler, jeden z najproduktívnejších bratislavských staviteľov tej doby. Alois Balán budovu YMCA orientoval hlavnou fasádou do nárožia Karpatskej a Šancovej ulice tak, že fasáda ustupuje od uličnej čiary, čím vytvára predpolie so zeleňou.

1. YMCA

 1. budova YMCA

2. YMCA_POZVANKA2. pozvánka na otvorenie

Balán bol v tom čase ešte pomerne mladý, bez skúsenosti s rozsiahlejšími úlohami a na projekte pracoval sám, popri jeho pedagogickej činnosti. V minulosti tieto fakty nahrávali kritickejšiemu náhľadu na projekt YMCA. Dnes stavbu, zapísanú v Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR, považujeme za hodnotnú a jedinečnú práve preto, že ide o ranné Balánove dielo s odkazmi na tradicionalizmus prvých dvoch dekád 20. storočia. Budova YMCA sa zároveň stala súčasťou zažitého rázu historickej Bratislavy.

Je príliš zjednodušené myslieť si, že Balán, hoc mladý, vo svojom tvorivom zrení po príchode do Bratislavy, zohrával pasívnu úlohu. Nešlo o tápanie, ale o tvorivé hľadanie. Svoje pochybnosti i vízie do budúcna neraz publikoval. Bol priamou súčasťou vývoja architektúry nielen v rovine projekčnej a realizačnej, ale aj teoretickej a pedagogickej. Prišiel do cudzieho prostredia bez architektonickej identity, prirodzene interpretujúc inšpirácie pražského štúdia.

Rozsiahlu, prevádzkovo zložitú budovu pre združenie YMCA navrhol architekt na koncepte klasickej, zvonku súmernej, vnútri pomerne komplikovanej kompaktnej dvojkrídlovej dispozície.[2] Priestorové členenie budovy na jednotlivých podlažiach Balán  koncipoval tak, aby vyhovovalo rôznorodej činnosti tohto združenia. Prízemie je okrem vstupného komunikačného priestoru so šatňami pre návštevníkov a sociálnych zariadení vyhradené stravovaniu (reštaurácia, kuchyňa), herni, šatniam a sprchám. Časť orientovaná do dvora slúžila technickému zázemiu – skladovým priestorom, kotolni. Juhovýchodnú dvorovú časť budovy s telocvičňou dostavali o niečo neskôr. Dominantným priestorom prvého poschodia je auditórium s javiskom. Po jeho stranách Balán umiestnil sieň pre rôzne hry, biliardovú sieň, byt a vedľajšie dvojramenné schodisko. Priestory orientované do Šancovej ulice slúžili ako učebňa, knižnica s čitárňou, pisáreň a kancelária. Druhé poschodie a podkrovie plnilo obytnú funkciu s malými jedno a dvojposteľovými izbami. Expresionistickú hru s tehlovým murivom na fasádach budovy dopĺňajú v interiéri geometricky, až kubisticky ladené dekoratívne mreže zábradlí a omietkové zrkadlá stien schodísk a stropu bývalého auditória (neskôr kinosály).[3]

3

3. návrh – pohľad z Karpatskej ulice (1920)

Ladislav Foltyn komentuje objekt YMCA takto: „Členenie fasády z režného muriva a ornamentálne prvky z tehál pripomínajú niektoré znaky americkej neoklasicistickej architektúry.“[4] Nevyhýba sa ani kritike, keď konštatuje, že v návrhu Aloisa Balána na stavbu združenia YMCA sa odrážal všeobecný prevažujúci cieľ tej povojnovej architektúry, ktorá vo väzbe na dedičstvo videla hlavný problém novej architektúry. Napriek snahe odolávať všetkým vplyvom, opieral Balán dispozíciu o osnovu palácovej architektúry. Hoci Foltynove slová musíme rešpektovať ako dobovú kritickú reflexiu, je dobré súčasne si uvedomiť, že znovu objavená „osnova paláca“ do Bratislavy priniesla typ veľkomestskej (reprezentatívnej) verejnej budovy prvej polovice 20.storočia. Nielen monumentalita hmoty, ale aj veľkorysé riešenie vstupných hál a schodísk časom vytvorili u týchto stavieb ducha miesta.

O rok neskôr Balán projektoval obytné domy na Prayovej ulici (dnes ulica 29. augusta) a Mlynských Nivách.  Objavujú sa tu prvky, ktoré Balán naplno uplatnil v ďalších projektoch, realizovaných už v spolupráci s Jiřím Grossmannom. Len o rok mladší rodák z Prahy vyšiel rovnako ako Balán z pražského prostredia svojich akademických štúdií.

V roku 1923 vznikli domy poštovného družstva na Legionárskej ulici. Členením i geometrickým farebným dekorom fasád opäť reagujú na vzory českého kubizmu, konkrétne dielo Pavla Janáka a Josefa Gočára. Hoci architektonický kubizmus sa nikdy na Slovensku nepresadil v jeho predvojnovej radikálnej forme ako v domovských Čechách, našiel si tu svoje miesto v umiernenejšej forme oblúčkového dekorativizmu (v Čechách rondokubizmus). Svojou mierou k tomu prispeli aj Balán s Grossmannom. Vnímavo sledovali aj to, že architektúra v ostatnej Európe nadobúda už úplne nové formy.

Za prelom v tvorbe dvojice architektov považujeme realizáciu projektu Umeleckej besedy na Dostojevského rade z rokov 1925-27. Ornament tu stráca zmysel, nastupuje jednoduchá kubická forma, rovná strecha a vyznenie krásy materiálu – kombinácie režného muriva, omietnutej fasády a skla v podobe strešného presvetlenia výstavných sál. Punc čiastočne industriálneho vyznenia pavilónovej stavby napomohol k tomu, že Umelecká beseda je považovaná za prvého predstaviteľa konštruktivizmu na Slovensku.

4. UMELECKA_BESEDA

4. budova Umeleckej besedy (Balán–Grossmann)

V publikácii z roku 1932 o 10 rokoch architektonickej práce ateliéru Balán – Grossmann sa píše: „Do roku 1925 architektura v Bratislavě stála v začarovaném kruhu. Nyní prvé typy moderní architektury pražské a brněnské a intensivnější pronikání časopiseckých informací přeměňuje názor.“[5] Efekt kombinácie režného muriva a omietnutých fasád architekti zopakovali aj v bytových domoch pre dôstojníkov z roku 1925 na Anenskej ulici,  bytové domy na Škovránčej ulici štýlovo súvisia viac s realizáciou Riaditeľstva štátnych dráh na Klemensovej ulici z rokov 1925-1927. Aj tu je už evidentné redukovanie dekoru, no pretrváva výrazné, až preexponované horizontálne členenie rímsami.

V období rokov 1928-1932 vypracovala dvojica okolo 20 projektov. Väčšina sa aj zrealizovala. Práve v tomto období vznikla budova Učňovských pokračovacích škôl, neskôr Školy umeleckých remesiel na Vazovovej ulici (dnes sídlo rektorátu Slovenskej technickej univerzity). Hoci staršia literatúra ako autora projektu uvádza iba Jiřího Grossmanna, posledné súborné dielo o architektúre Slovenska z roku 2002 (M. Dulla, H. Moravčíková) uvádza aj Aloisa Balána.

5. SUR_VAZOVOVA

5. Škola umeleckých remesiel na Vazovovej ulici

Zaujímavé je na tomto mieste zmieniť okolnosti vzniku ŠUR, ako aj filozofiu tejto školy, pretože ovplyvnila myslenie a tvorbu celej architektonickej obce. Metodikou a zameraním programu škola vedome nadviazala na nový európsky prúd, ktorý vytýčil avantgardný Bauhaus. Táto nemecká škola, podľa ktorej nazvali celé umelecké hnutie,  vznikla v roku 1919 vo Weimare. V roku 1925 sa kvôli nepriaznivým politickým okolnostiam presťahovala do Dessau. Sídlo školy v Dessau projektoval architekt Walter Gropius. Táto stavba sa stala pre dobovú architektonickú scénu ikonou funkcionalizmu. A je ňou dodnes. Gropius v projekte uplatnil novátorský železobetónový skelet a stropy nesené stĺpmi s hríbovými hlavicami. Obdobné školy začali vznikať po celej Európe, Bratislavu nevynímajúc. Tunajšia škola sa rozvíjala zo skromných začiatkov večerného kurzu pre aranžérov výkladných skríň. Po dvoch rokoch vznikla myšlienka pospájať učňovské školy s výtvarnou stránkou výroby. Večerný kurz sa rozšíril a etabloval  ako večerná škola umeleckých remesiel.[6] Prvým riaditeľom školy bol Jozef Vydra. Bývalé sídlo ŠUR v Bratislave je vyzretou funkcionalistickou školskou stavbou. Vďaka svojej čistej logickej forme, ktorá odráža vnútornú prevádzku, plní svoj účel bez problémov dodnes.

Koncom dvadsiatych rokov 20. storočia (1928-1929) vznikol Palác Radiojournalu na Jakubovom námestí v Bratislave (bývalý Československý rozhlas, dnes Divadelný ústav a Slovenské centrum dizajnu). Rozhlas vznikol na mieste staršieho bytového domu. Funkcia objektu bola spočiatku kombinovaná. Okrem rozhlasových štúdií sa tu nachádzalo aj niekoľko bytov. Napriek viacerým čiastkovým prestavbám a nadstavbe o jedno poschodie si ponechal objekt do veľkej miery svoj autentický vonkajší vzhľad a mnohé prvky pôvodného vnútorného vybavenia. Citlivo bolo obnovené aj pôvodné drevené obloženie štúdií, podlahy a podobne. Decentným funkcionalistickým vyznením budova prirodzene zapadla do inak historizujúcej zástavby námestia zo začiatku 20. storočia.

6. RADIOJOURNAL

6. Palác Radiojournalu

Tvorba Aloisa Balána bola nesmierne všestranná. Dokazuje to aj ďalšie (zaniknuté) dielo – vila riaditeľa vydavateľstva Slovenská grafia inžiniera Karola Jaroňa (projekt 1929-1930). Jaroň bol spoluorganizátorom moderného slovenského tlačiarstva a organizoval záujmové organizácie typografov. Venoval sa modernej grafickej úprave kníh. Vydával výtvarné knihy a bibliofílie v edíciách Krásna kniha, Slovenské ráno a v Edícii mladej generácie.[7] Niet preto divu, že o vypracovanie projektu vlastnej vily požiadal práve Aloisa Balána.

Vilu realizoval  v roku 1930 staviteľ František Kadeřávek. Nachádzala sa na Uhrovej ulici. Hoci Jaroňova vila nie je jediné Balánovo dielo tohto druhu, Matúš Dulla a  Henrieta Moravčíková konštatujú, že práve táto je jedna z najexpresívnejších víl Slovenska.[8] Dva navzájom posunuté hranoly tvoriace objem vily zo severnej strany strmo zrezali a vytvorili tak nezameniteľnú figúru. Išlo o najpublikovanejšiu funkcionalistickú vilu v dobovej odbornej literatúre. Taliansky architekt Alberto Sartoris ju zaradil do knihy, kde zhrnul najlepšiu funkcionalistickú architektúru Európy.[9] Vila žiaľ pred rokmi prešla radikálnou prestavbou, stratila svoj  avantgardný ráz, ktorý ju robil tak efektnou. V roku 2011 ju nepochopiteľne zbúrali. Táto kauza sa stala príkladom nezodpovednej deštrukcie architektonického dedičstva na Slovensku, s ktorou sme konfrontovaní až príliš často.

7. VILA_JARON

7. Vila Jaroň tesne po dokončení

Tridsiate roky 20. storočia boli poslednou etapou tvorby Aloisa Balána a Jiřího Grossmanna na Slovensku. Poslednými bratislavskými dielami sa stali Okresná sociálna poisťovňa (projekt 1932-36, realizácia 1937-39) a Robotnícka poisťovňa (realizácia 1932) na Bezručovej ulici. Objekty neskôr slúžili ako nemocnica a poliklinika, už niekoľko rokov sú však opustené a ich osud je vzhľadom na dlhodobé chátranie neistý. K riešeniu situácie paradoxne nenapomáha ani to, že bývalá Okresná poisťovňa je národnou kultúrnou pamiatkou. V minulosti vznikol kontroverzný projekt adaptácie objektov na bytový dom a hotel, ten však nezrealizovali.

8. BEZRUCOVA

8. objekty na Bezručovej ulici

Okresná sociálna poisťovňa je jednou z najlepších moderných zdravotníckych stavieb s centrálnou halou na Slovensku. Kompozícia vstupnej haly prechádzajúcej cez tri podlažia a jej presvetlenie sklobetónovým stropom je pôsobivým momentom, od ktorého sa odvíja dispozícia celého objektu.  Okresná sociálna poisťovňa tesne nadväzuje na staršiu realizáciu tej istej autorskej dvojice. Inak hladké fasády Robotníckej poisťovne dopĺňa pri vstupe reliéf Pavla Bána Práca I. a oproti nemu Práca II.  od Ladislava Majerského z roku 1935. [10]

Alois Balán musel z politických dôvodov opustiť Slovensko v roku 1939. Vrátil sa do rodných Čiech. Do svojej smrti, ktorá prišla náhle 11.5.1960, pracoval v Zlíne.

BalánDielo Aloisa Balána, jeho najbližšieho spolupracovníka Jiřího Gossmanna a ich ďalších generačných kolegov, je živou učebnicou medzivojnovej architektúry na Slovensku. Je až neuveriteľné, akým zásadným vývojom prešla architektúra na Slovensku na pozadí komplikovaných podmienok hospodárskej krízy po 1. svetovej vojne. Vôľa odpútať sa od akademizmu a tradicionalizmu 19. storočia bola v Európe natoľko dobre ideovo zakorenená, že intelektuálne zdatní umelci a architekti ju vedeli importovať aj do krajín, ktoré z medzinárodného hľadiska označujeme za perifériu. Bratislava dovtedy prijímala predovšetkým vplyvy Viedne a Budapešti a nový český element možno spočiatku znepokojoval. Dnes sme si vedomí, že práve pražské prostredie bolo pre Slovensko vo veci porozumenia moderných západoeurópskych princípov prínosné.

Architekti, akým bol Alois Balán, sa vyznačovali celostným chápaním architektonickej tvorby v kontexte historického prostredia.  Znamená to, že neboli ľahostajní ani ku kultúrnemu dedičstvu Slovenska. Alois Balán píše: „Ochrana památek zůstává stále bolavou stránkou výstavby měst, avšak zde i tato věc dostala určité specificky slovenské zabarvení. Postupuje se tu často buď příliš citově neb příliš bezohledně, dle toho, která vrstva různorodého obyvatelstva – a to zde značí i umělecké kruhy – má na památce přímý zájem a tradiční vztahy.  Skutečná umělecká kvalita památky přichází v úvahu často až na druhém místě.[11] Balánove dielo, dnes už ochudobnené o vynikajúcu Jaroňovu vilu, sa medzičasom stalo stabilnou súčasťou architektonického dedičstva na Slovensku.  Neostáva preto než dúfať, že v súvislosti s ním sa architektove postrehy platné dodnes, nenaplnia.

© Katarína Haberlandová, február 2013

  • Fotografie 1.-6., 8. pochádzajú z archívu Ústavu stavebníctva a architektúry SAV
  • Fotografia 7.,  fotka Balána: Dulla, M.(editor): Slávne vily Slovenska, FOIBOS BOOKS, 2010, s. 174.

 

Katarína Haberlandová – Fajglová vyštudovala Dejiny a teóriu výtvarného umenia na Filozofickej fakulte univerzity Palackého v Olomouci (1996-2001). V rokoch 2001- 2003 pracovala na Oddelení architektúry (referát Technických pamiatok) Pamiatkového úradu SR. V roku 2003 absolvovala Rigorózum na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity. Od 2004 pracuje na Oddelení architektúry Ústavu stavebníctva a architektúry SAV.

Vybrané publikácie:

  • Fajglová, K.: Nájomné domy v Bratislave v 1. polovici 20. storočia, Pamiatky a múzeá 2, 2002, s. 21-26.
  • Fajglová, K.: Pamiatková ochrana povojnovej architektúry – súčasná situácia, In Povojnová architektúra a jej kultúrne hodnoty, Spolok architektov Slovenska, 2004, s. 2-5.
  • Fajglová K.: Príspevok k stavebno – historickému vývoju novej plynárne v Bratislave, In Meziválečná průmyslová architektura (Stavební kniha 2004), s. 110-112.
  • Haberlandová, K.: Jedinečný príklad aplikácie moderných rámových konštrukcií v Bratislave (Zimný prístav: sklad č. 7), Architektúra a urbanizmus 3-4, 2006, s. 189 – 206.
  • Mlynka, L., Haberlandová, K.: Kultúrne krásy Slovenska- Technické pamiatky, Bratislava, Dajama, 2007.
  • Haberlandová, K.: Bratislavský prístav – Sklad č. 7, In Technical Monuments of the Visegrad Countries, Bratislava, Jaga group, 2010,  s. 10-19.
  • Haberlandová, K.: Vážske kaskády Ladce- Kočkovce, In Technical Monuments of the Visegrad Countries, Bratislava, Jaga group, 2010, s. 85-95.
  • Moravčíková, H., Topolčanská M., Szalay, P., Dulla, M., Ščepánová, S., Toscherová, S., Haberlandová, K., Bratislava- atlas sídlisk, SLOVART, Bratislava, 2011.

[1] Šlachta, Š.: Alojz Balán- Juraj Grossmann. Projekt 4-5, 1982, s. 256.

[2] Dulla, M., Moravčíková, H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí, Slovart, Bratislava, 2002, s. 79.

[3] Haberland, D.: Návrh na vyhlásenie budovy YMCA za národnú kultúrnu pamiatku,  Pamiatkový úrad SR, Bratislava, 2004, s.3.

[4] Foltyn, L.: Slovenská architektúra a česká avantgarda 1918-1939. Vydavateľstvo Spolku architektov Slovenska, Bratislava, 1993,  s. 54.

[5] Ing. arch. A. Balán & Ing. arch. J. Grossmann. Slovenská Grafia, 1932.  s. 4.

[6] Foltyn, L.: Slovenská architektúra a česká avantgarda 1918-1939. Vydavateľstvo Spolku architektov Slovenska,  Bratislava, 1993, s.91.

[7] Dulla, M. (editor): Slávne vily Slovenska. FOIBOS BOOKS, 2010, s. 174.

[8] Dulla, M.,  Moravčíková, H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Slovart, Bratislava, 2002, s. 106.

[9] Presný názov knihy znie Sartotis, A.: Gli elementi del architettura funzionale. Sintesi panoramica dellárchitettura moderna a vyšla v roku  1935.

[10] Dulla, M.,  Moravčíková, H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Slovart, Bratislava, 2002, s. 391.

[11] Balán, A.: Architekt a Slovensko. Časopis čsl. Architektů SIA, 25, 1926, s.175-176.